Mora Padalka - Kamarátky :: Leon

Úvodní stránka > Pohádky > Pohárek pohádek > Mora Padalka - Kamarátky

,,Vstávaj Márinka. Je čas ísť do škôlky!“ prebúdzala dievčatko jej mamka.

Zatiaľ sama rozostrela závesy a otvorila okno.

Dievčatko ledva pomaly vykotúľalo sa z pod perinky. Keď si začala prezliekať nočnú košieľku za šatôčky, začal okolo nej krúžiť akýsi nočný motýľ.

Márinka sa nezľakla nočného motýľa samotného, ale toho, že na ňu prehovoril:

,,Rýchlejšie, rýchlejšie, trvá ti to príliš dlho!“

,,Kto si a čo chceš?“ pýtalo sa dievčatko.

,,Ja som mora Padalka. Nie som len obyčajná mora, veď vidíš tie dúhové krídelka? Len sa nemám s kým hrať?“ povedala smutne mora.

,,Maminka, maminka moja, prepáč, môžem dnes ostať doma? Nie je mi dobre. Bolí ma bruško!“ utekala s prosením Márinka ku svojej mame.

,,No teda ako chceš. Otec tiež ostáva doma a tak ťa postráži!“ odpovedala mamka a odišla do roboty.

Márinka si sadla na postieľku a pozerala kde sa Padalka ukryla.

,,Tu som. Netreba ma hľadať. Tak čo, budeme sa hrať?“ pýtala sa mora a pritom si sadla vedľa dievčatka .

,,Kľudne…, ale ty si taká maličká? Ako sa chceš hrať, veď ťa vo všetkom porazím!“ posmievalo sa dievčatko Padalce.

Mora sa však iba usmiala:

,,Čo si to dovoľuješ. To že som malá neznamená, že nič nezvládnem. Nikdy sa nad nikoho nepovyšuj, nevyťahuj. Nevieš, čo všetko ten druhý dokáže! A to i keď je malinký. To robia iba tí, čo sú sami so sebou nespokojní. Čo závidia druhým. Viem, že ty taká nie si. Bývam tu s tebou už pár týždňov, viem, že si dobrá!“

,,Prepáč Padalka, už to neurobím. Poďme sa hrať trebárs?“ Márinka vetu nedopovedala. Padalka ju prerušila. Povedala jej svoj nápad.

,,Ukáž mi všetky tvoje hračky. Potom mi povieš, ktorú máš najradšej! Súhlasíš?“

Márinka bez váhania nosila všetky hračky do stredu izby.

Padalka sa iba pousmiala, keď sa na ňu pozerala z vrchu od stropu.

Keď sa jej zdalo, že už Márinka priniesla všetko, dvakrát trikrát okolo nej zakrúžila a potom sa usadila na jej dlani. Pýtal sa:

,,Tak mi povedz, ktorú hračku máš najradšej?“

,,Tohto plyšového panáčika!“ povedalo dievča a zdvihlo bábku zo zeme.

,,Tak ja ti niečo predvediem!“ povedala Padalka dôležito a mávla rukou. V tom okamihu Panáčik otvoril očka a prehovoril:

,,Ahoj Márinka, konečne ti môžem niečo povedať. Veľmi ma teší, že som tvoj. Si dobré dievčatko.“ Panáčik ešte Márinku pohladil po vláskoch a už opäť znehybnel.

,,Čo sa tak na mňa pozeráš? Vravela som ti, že nie som len tak obyčajný nočný motýľ, taká obyčajná mora.“

V tom okamihu do izby vošiel ocko a vážne vravel: ,,Márinka, veď máš ležať v posteli! Čo to tu vyvádzaš?“

,,Už idem ocko,“ odpovedalo dievčatko a utekalo do perín.

Keď ocko odišiel, Padalka sa postavila na pokrievku, dala si ruky v bok a rozkázala:

,,Rýchlo von.! Kto za teba bude upratovať? Rýchlo von z postele a už aj všetko daj na miesto! To by sme neboli priateľmi, keby si bola neporiadna!“

Márinka teda išla upratať. Poskladala všetko tam, kam to patrí a vracala sa do postieľky. Cestou Padalke povedala: ,, Ďakujem, som rada, že ťa mám.“